“Po roku v japonskej škole som si začala vážiť slovenské školstvo,” skonštatovala Júlia Sirotiaková.
Júlia Sirotiaková sa rozhodla, že Hrachovo - obec v strede Slovenska - vymení za svetovú metropolu Ósaka v Japonsku. O tom, ako sa tam dostala, čo tam robila, ako to vnímala, nám rozpovie v článku.
Strávila si rok na strednej škole v Japonsku. Ako si sa tam dostala?
Asi ako 14-ročná som sa zamilovala do japonskej kultúry. Zmyslela som si, že ju chcem bližšie spoznať, zažiť na vlastnej koži. A najlepší spôsob, ktorý mi napadol, bolo ísť do Japonska študovať. Našla som si agentúru a bolo. Nešla som tam, ako väčšina zahraničných študentov preto, lebo by som chcela chodiť na strednú niekam mimo Slovenska. Ja som jednoducho túžila
dostať sa do krajiny vychádzajúceho slnka.
Do Japonska som išla cez agentúru YFU (Youth For Understanding; pozn. red.), ktorá ponúka i takéto exotickejšie krajiny. Veľa podobných agentúr ponúka dokonca 100% štipendium. Do zahraničia sa dá dostať zadarmo napríklad cez Nadáciu otvorenej spoločnosti alebo FLEX.
V akom meste si bývala a študovala?
Moja škola bola v Ósake, druhom najväčšom meste Japonska. Rodina bývala asi 45 minút cesty vlakom z mojej školy v takom menšom meste (to znamená 100 000 obyvateľov). Pamätám si, aká som bola prekvapená, keď ma hosťovská rodina viezla z letiska domov a ja som čakala, kedy vyjdeme z mesta a vojdeme do druhého. Japonské mestá však splývajú do jedného. Nuž, čo môžete čakať v jednej z najväčších metropolitných oblastí na svete. Osobne si myslím, že i môj kultúrny šok mal dva pôvody. Ocitla som sa v inej krajiny + dievča z dediny zrazu malo žiť vo veľkomeste.
Hovoríš, že si mala kultúrny šok. Čo ťa na Japonsku najviac prekvapilo?
V školských triedach nie sú umývadlá. Japonci pozerajú televíziu. Často. U nich sú TV osobnosti cool, aj medzi mladými. Tiež ma dosť zaskočili autá, tie naozaj vyzerajú ako škatule - aby ušetrili miesto. A v neposlednom rade ma dostalo, keď som si uvedomila, že nie všade vo svete sa bežne predávajú keksy. Áno, v Japonsku majú sladkosti, ale to sú zvyčajne len nejaké čokoládové tyčinky a cukríky. Dobré poriadne keksíky, to sú asi naša stredoeurópska záležitosť. Určite toho bolo viac. O veľa kultúrnych rozdieloch som vedela vopred - bola som do Japonska blázon. Avšak je iné o nich čítať a zažiť ich na vlastnej koži. Bolo mi smutno, keď som si kýchla a nikto nepovedal “na zdravie”.
Ako vyzerá stredná škola v Japonsku?
Hm… Inak ako naša. Ale zároveň i podobne. Žiaci sa prezúvajú a sú rozdelení po triedach - teda to nie je ako v Amerike. Veľkým rozdielom je však to, že sa nosia uniformy a existujú aj dievčenské školy. Ja som do jednej chodila. A tiež je bežné, keď je v jednej triede 40 žiakov. Potom sa netreba čudovať, keď má učiteľ problém udržať ich pozornosť.
V čom vidíš rozdiely medzi školstvom na Slovensku a školstvom v Japonsku?
Po roku v japonskej škole som si začala vážiť slovenské školstvo. Určite máme aj my veľa priestoru na zlepšenie a v PISA výsledkoch v porovnaní s Japonskom (a zvyškom sveta) dosť zaostávame. Lenže naše školy ešte úplne nezabili kreativitu a individualitu dieťaťa. Vyučovacia hodina v japonskej škole prebieha nasledovne: učiteľ rozpráva a žiaci počúvajú a píšu si poznámky. Miesto pred tabuľou je dokonca vyvýšené a vyučujúci si nikdy nesadá. Tieto malé detaily som predtým nikdy neoceňovala. Nikdy nerozprávali o sebe, o svojich koníčkoch. Ocenila som ale profesionálnejší prístup k výtvarnej a hudobnej výchove. Ďalšia vec, ktorá ma dosť ubíjala bolo to, že žiaci v škole končili okolo pol štvrtej, potom mali ešte krúžky do šiestej, potom išli na doučovanie, o deviatej prišli domov, najedli sa a išli si robiť úlohy. Ďalším veľkým rozdielom je hierarchia. Tá v Japonsku panuje aj medzi študentmi. Mladší žiaci oslovujú starších “senpai”. A majú voči nim akúsi úctu. Mne sa to osobne nepáčilo, ale ja som vo všeobecnosti proti podobným konvenciám (a to od môjho návratu domov).
Bola si jediná zahraničná študentka alebo sú na výmenné pobyty zvyknutí? Ako ťa prijali?
Na mojej škole majú každý rok výmennú študentku, takže dievčatá boli pomerne zvyknuté na to vidieť cudzincov. Ósaka tiež nie je žiadna dedina, v jej uliciach uvidíte i tváre inej farby, takže som pre nich nebola mimozemšťan. V porovnaní napríklad so západnou Európou je však Japonsko veľmi homogénna krajina. A my tiež! Pamätám si, ako som pri návšteve Nemecka s nemým úžasom hľadela na rôznorodosť ľudí v električke.
Biely cudzinci majú v Japonsku trochu lepšie postavenie, ste pre nich "superstar". Občas som sa i tak cítila. Baby ma len tak zdravili na chodbách, čo bolo veľmi milé, ale doteraz si lámem hlavu nad tým, s kým som sa skutočne priatelila. Dievčatá v mojej škole mnohé zúčastnili pobytov v zahraničí, ale väčšinou len krátkych, mesačných. Moja škola mala totiž sesterské školy v USA a na Novom Zélande.
Je pravda, že vo väčšine škôl nie sú školníci ani upratovačky, žiaci upratujú po sebe sami?
Áno, je a je to strašne super. Osobne by som to zaviedla i na Slovensku. Žiaci si striedajú služby. Ale u nás na škole sme mali upratovačky, ktoré čistili toalety.. To bolo super.
Plánuješ ešte vyskúšať školstvo v inej krajine?
Áno, rada by som išla na výšku do zahraničia. Ženie ma do toho najmä pocit, že nesmiem spohodlnieť. Láka ma to aj do Bratislavy, mám tam rodinu, ale práve preto by som mal
a ísť von. A práve teraz, keď sme mladí, je najlepšia príležitosť zažiť svet, aby sme potom mohli doniesť to najlepšie z iných krajín sem, domov, na Slovensko.
Ak všetko pôjde dobre, o rok a pol budem študovať fyziku v Helsinkách. Trochu sa zaujímam aj o vzdelávacie systémy, a tak by som veľmi rada bližšie spoznala fínske školy.
Julka, ďakujeme a prajeme veľa šťastia a úspechov pri štúdiu vo Fínsku! :)