Hľadal som ochrannú ruku v každom

Tomáš Masaryk je dôkazom toho, že keď sa chce, tak sa dá. Aj napriek ťažkému osudu sa dokázal pozbierať a je z neho úspešný športovec. Tento článok bude o tom, ako sa z úspešného, mladého futbalistu stal tenista, ale aj o tom, ako dlho mu trvalo zvyknúť si na vozík. Ak sa chcete o jeho živote dozvedieť viac prečítajte si rozhovor.

Povedz nám niečo o sebe. Kto je Tomáš Masaryk?

Mal som 22 rokov a môj život smeroval tak, ako som si to predstavoval a budoval. Škola, futbal, zahraničný klub, priateľka. Toho času brali na FTVŠ z 500 prihlásených iba 50 študentov, ja som bol 37. Hral som futbal u nás v Holíči, počas strednej školy v Trnave za Spartak a po maturite ako som sa dostal na vysokú školu, tak v Interi Bratislava, kde som hral aj 1. ligu za mužov a posledný polrok pred tým zlomom som hosťoval v Senici, aby som dokončil školu. Študoval som trénerstvo futbalu. Futbal bol môj život. Po nehode som sa dozvedel, že som mal na stole kontrakt do francúzskeho futbalového klubu OSC Lille – vtedy hrali 2. francúzsku ligu. Dva týždne po promóciách som mal autonehodu, po ktorej som zostal pripútaný na invalidný vozík. Momentálne hrám tenis na vozíku, pracujem pre zahraničnú obchodnú firmu, chodím prednášať motivačné témy, mám rodinu – manželku a dve deti. Žijem tak, aby bolo vidieť, že aj po veľkom páde v živote sa život nekončí.

Ako si sa dostal k športu?

Musím povedať, že odmalička som bol hyperaktívne dieťa a inklinoval som ku všetkým športom. V Skalici som hrával hokej, v Holíči zas futbal, no keď som mal asi osem rokov, musel som sa kvôli cestovaniu pre jeden z nich rozhodnúť. A keďže som býval asi 100 metrov od ihriska, rozhodol som sa pre futbal, kde som trávil každý deň. Nevedel som sa dočkať, kedy prídem zo školy, zhodím tašku a pobežím na ihrisko.

Mal si rozbehnutu kariéru a zrazu sa ti zmenil život. Čo sa stalo?

Dva týždne po promóciách som išiel do Senice na tréning. Za Radošovcami som začal predbiehať auto a vtedy som na ľavom zadnom kolese dostal defekt a tak som sa chcel zaradiť späť, no už nás vyhodilo z cesty. Ja si nič nepamätám, ale z rozprávania viem, že nás párkrát pretočilo a mňa vystrelilo bočným okienkom von a našli ma asi 40 metrov od auta. Volant bol natočený do pravého uhla, takže som bojoval do poslednej chvíle a moje tenistky zostali ležať v aute. Štatistiky hovoria, že ak zostanú topánky v aute, tak pri 99 percentách ide o smrteľnú nehodu. Ja som im túto štatistiku pokazil (smiech). O pár hodín ma rodičia v nemocnici nespoznali, mal som raz takú hlavu, opuchnutú tvár, utrpel som silný otras mozgu, mal som vážne zranenie pravej ruky, s ktorou som nemohol hýbať, zablokované pľúca a rozdrvený šiesty stavec, ktorého úlomky boli zapichnuté v mieche.V ten deň ma previezli do Bratislavy, kde ma operovali štyri a pol hodiny. Vtedy však lekári povedali rodičom jednoznačnú vec, že ak by som nešportoval a moje telo nebolo v kondícii, zrejme by som neprežil. Je však zaujímavé, ako funguje podvedomie človeka, ktoré za mňa bojovalo v kritických chvíľach. Tri týždne som bol v kóme a rodičom tvrdili, že do konca života už nebudem dobre rozmýšľať ani rozprávať a iba ležať, no teraz sú radi, keď som chvíľu ticho (smiech).

Ako si to prežíval?

Po troch týždňoch som sa prebral, no nedochádzalo mi ešte vôbec nič, pretože som dostával silné lieky od bolesti. Po pár dňoch ma previezli do Národného rehabilitačného centra v Kováčovej a tam postupne prišiel ten pocit bezmocnosti, kedy si človek uvedomí, že sa nedokáže najesť, otočiť, umyť, že nedokáže nič. Po pár týždňoch mi odišlo všetko svalstvo, schudol som 20 kíl a môj pohyb bol taký, že som dokázal udržať ľavú ruku vo vzduchu len pár sekúnd. Postupne prišli ďalšie rany, najskôr mi volal jeden z manažérov, že môj prestup je vybavený, stačí podpísať papiere a poletíme do Lille, ktoré vtedy hralo druhú francúzsku ligu. Po pár mesiacoch sa so mnou rozišla priateľka, takže ma to sekalo čoraz ďalej a ďalej. Vtedy som prvýkrát zažil ten pocit, ktorý som poznal len z filmov, že človek leží bezvládny, rozmýšľa nad smrťou, no nemá to ako zrealizovať. Musel by som povedať sestričke, aby ma vyviezla na strechu a zhodila dole (smiech).

Čo ti pomohlo prijať svoj život, taký aký je?

Šťastím v nešťastí boli moji blízki, rodičia. Keď je človek po takejto traume, nevládze urobiť absolútne nič, starali sa o mňa. Hľadal som ochrannú ruku v každom, kto mi ju podal. Ak by som nemal okolo seba takýchto ľudí, možno by som ešte teraz ležal. Potom môže okolie chcieť, ale keby som ja nechcel, tak to nejde. Bolo to všetko vzájomné.

A keď som videl nejaké malé zlepšenie, vedel som, že nebudem úplne závislý na druhých. Rodičia predo mnou neplakali, tešili sa z cvičenia a pokrokov. Do budúcna som nemal absolútne žiadne predstavy. Celé to trvalo dva roky. Pol roka som bol v Kováčovej, rok a pol doma. Dva roky trvalo, kým som dokázal sedieť na vozíku. Ďalšie dva, kým som začal športovať. Hľadal som sa. Mám však v sebe to, že milujem šport. Šport nie je iba pohyb, buduje charakter. Je to tvrdohlavosť, cieľavedomosť, bojovnosť, nepoddajnosť.

Zároveň mi povedali, že keby nešportujem, tak do troch hodín zomriem. To znamená, že telo, ktoré by nebolo v dobrej fyzickej kondícii, by to nevydržalo.

Máš nejakú radu pre ľudí, ktorí prechádzajú ťažkým obdobím a nevedia si dať rady zo životom?

Aby z ľahkých vecí nerobili tragédiu. To, čo sa stalo, aj tak už nikto nezmení, tak načo si z toho robiť ťažkú hlavu. Ale pozor, plány do budúcna ťa môžu zablokovať. Môžeš mať ciele, ale nesmieš zabudnúť žiť. A musíš mať vždy dobrý úmysel. Lebo zlé úmysly ťa vrátia späť.

Ako vyzeral tvoj život po nehode? Čo sa zmenilo?

V Kováčovej som strávil pol roka a keď som sa vrátil, síce som dokázal sedieť na vozíku, ale nevedel som sa na ňom pohybovať sám bez niekoho pomoci. Po návrate domov ma čakali ďalšie prekážky, pretože všade boli schody a bariéry. Potom to bola hra s časom, postupne sa všetko zlepšovalo, no išlo to veľmi pomaly. Osobne si myslím, že moje telo sa regenerovalo lepšie aj vďaka tomu, že bolo zvyknuté na fyzickú záťaž. Dva roky trvalo, kým som vedel ísť na vozíku sám niekde von. No tu som zas čelil ďalším prekážkam, pretože všetky priestory nie sú bezbariérové. Často som sa nedostal do výťahov alebo cez dvere, takže kým som prišiel na to, aké sú najvhodnejšie rozmery vozíka a na iné vychytávky, tak to trvalo. Ďalším problémom bolo zvyknúť si na to, že som začal chodiť opäť medzi ľudí, pretože dva roky som bol prakticky len doma. Keď som vyšiel von, mal som pocit, že na mňa pozerajú aj kvetináče spoza rohu. Dnes je to však už iné, ľudia sa so mnou často rozprávajú a ani si neuvedomia, že som na vozíku.

Prečo práve tenis?

Pri mojej myšlienke začať opäť športovať som sa stretol s ľuďmi zo Slovenského paralympijského výboru, medzi ktorými bol aj predseda Ján Riapoš. Začali sme sa rozprávať o tom, aké by boli možnosti a vysvetľoval som im, že mám rád fyzicky náročný šport, pri ktorom sa unavím. Hľadali sme šport, ktorý by mi najviac sedel, až sme dospeli k tenisu. Je to síce špecifický šport, pri ktorom nie sú žiadne parametre na postihnutie, čo ma zo začiatku prekvapilo, no nezaoberám sa tým. Tenis hrám, pretože ma baví a je to môj koníček.

Aké boli tvoje začiatky v tenise?

V mojom okolí nie je žiaden vozíčkar s rovnakým zameraním, a tak som hrával so zdravými, napríklad s Petrom Petrovičom a Zdenom Vávrom. Desať rokov mi robia sparring partnerov, sú to naozaj skvelí chalani. V zime trénujeme v mestskej športovej hale, v lete vonku na antuke a keď dostaneme chuť, zájdeme spolu aj na pivo. Raz sa na nás pri tréningu neveriacky pozeral chlapík prekvapený, že vozíčkar hrá tenis a kamarát, môj tréner, mu navrhol stávku o dve basy šampanského, že ho porazím. Povedal, že to nie je možné a stávku prijal. Vyhral som nad ním 6:0 a 6:1, červenal sa jedna radosť.

Darí sa ti v tenise? Chodíš na súťaže?

Za 14 rokov čo hrám tenis na vozíku som dosiahol v skratke toto: 140 pohárov, a poháre sa väčšinou udeľujú len za prvé a druhé miesto vo dvojhre a vo štvorhre. Zúčastnil som sa na majstrovstvách sveta viackrát za Slovensko, vyhral som 4–krát celý ročník vo štvorhre, československú tour, ktorá sa hrá na 8 turnajov do roka, v dvojhre som skončil 4-krát na 3. mieste plus som na medzinárodných turnajoch pozbieral zopár pohárov.

Si optimista, ako sa ti darí udržať dobrú, pozitívnu náladu?

Po tom všetkom, čo som prežil, som si nainštaloval program, že najbližších 80 rokov sa nebudem trápiť. Spočíva v jednej metóde. Je o tom, ako sa nastavím, tak fungujem. Mám to z vlastnej praxe. Dočítal som sa, že prvých 4 – 5 myšlienok naštartuje deň. Čo hovoria napríklad už spomínaní plačkovia? Asi to, že musia ísť do práce, nechce sa im, prší, sneží, slnko svieti, vždy je zle. Potom sa zbadajú v zrkadle, to je úplný horor… Tak to ide celý deň. To znamená, že človek musí začať od rána presne opačne – byť vďačný aj za maličkosti. Potom sa aj problémy počas dňa riešia ľahšie. Najdôležitejšie je naše podvedomie, čiže rozhovor so sebou samým.Tak, ako sa človek nastaví, je vyslaný signál do mozgu, a mozog iba vykonáva. Keď sa nastavíme, že bude zlý deň, mozog si povie, v poriadku, ako chceš, tak máš.

Okrem tenisu sa venuješ aj motivácii ľudí stal sa z teba speaker. Ako si sa k tomu dostal?

Dostal som sa k tomu pomerne nečakane a možno povedať, že aj nechcene. Po úraze som chodil medzi žiakov do škôl, aby som ich motivoval k športovaniu. Raz si ma prizval na seminár aj známy motivátor Peter Krištofovič. Odvtedy som súčasťou projektu Power days a už vyše dva roky rozprávam ľuďom svoj príbeh. Mnohokrát ma počuje naraz aj cez 500 ľudí, čo u mňa spôsobilo spočiatku miernu nervozitu ale teraz je to už v poriadku. Dostáva množstvo odkazov aj od neznámych ľudí, ktorí mi ďakujú za morálnu pomoc. Som rád, že som inšpiroval mnoho ľudí s podobným osudom, aby svoj život nezatracovali ale snažili sa z neho vyťažiť čo najviac. V súčasnosti to nabralo ešte vyšší level a v novembri som prednášal pred 1800 ľuďmi. Na každú prednášku sa teším.

Ďakujeme za inšpiratívny rozhovor a prajeme, ti veľa síl a športových úspechov!