Slovensko má plno mladých, inšpiratívnych a úspešných ľudí, ktorí majú záujem prispieť k zlepšeniu našej spoločnosti. Jedným z nich je aj Dominik Porvažník, ktorý reprezentoval Slovenskú republiku v New Yorku na pozícii mládežníckeho delegáta OSN.
Ako hodnotíš svoje pôsobenie v OSN?
Nesmierne pozitívne. Som veľmi rád, že sa mi aj za významnej pomoci zo strany Iuventy – slovenského inštitútu mládeže, podarilo naplniť jednu z hlavných priorít, ktorú som si stanovil v agende s ktorou som sa na pozíciu hlásil - v rámci ročného mandátu som si určil za cieľ navštíviť s prednáškami a workshopmi každý kraj na Slovensku, aby sa mohli študenti naprieč celou krajinou dozvedieť o OSN, Agende 2030, programe mládežníckeho delegáta OSN, ktorým sa aj oni môžu stať a zároveň aby si zlepšili aj mediálnu gramotnosť, ktorá je v našom regióne málo rozvinutá. Okrem toho ma veľmi potešilo, že v období, kedy sa mi mandát pomaly blížil ku koncu, tak mi kolegovia z OSN poslali správu, že aj samotná centrála OSN v New Yorku, kde som vystúpil s prejavom, začala radikálne znižovať používanie jednorazových plastov, na čo som apeloval práve vo svojom vystúpení. Myslím si, že sa ukázal prínos tohto programu pre mladých na Slovensku, keďže sa Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR (MŠVVaŠ SR) rozhodlo po mojom roku plnom aktivít zameraných na mládež v rámci ale nielen v SR, pokračovať v tomto programe.
Ako vyzeralo výberové konanie na delegáta OSN?
Výberové konanie pozostávalo z dvoch kôl. V prvom kole sme mali najprv zaslať životopis, esej v anglickom jazyku na jednu z tém udržateľného rozvoja a agendu, ktorej by sme sa chceli počas ročného mandátu venovať. Následne z prihlásených kandidátov urobila výberová komisia užší výber približne piatich alebo šiestich uchádzačov, ktorých pozvali na druhé kolo – ústny pohovor. Počas neho sme boli jednotlivovolaní pred výberovú komisiu pozostávajúcu z reprezentantov MŠVVaŠ SR, Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, Asociácie krajských rád mládeže a predchádzajúcej mládežníckej delegátky SR pri OSN z rokov 2012/2013, po ktorej bol program mládežníckeho delegáta na 5 rokov prerušený.
Počas ústneho pohovoru sa nás komisia pýtala otázky k agende, s ktorou sme sa hlásili, prečo sme si ju vybrali a ako by sme ju chceli uskutočniť. Okrem otázok k agende boli súčasťou pohovoru otázky, ktoré mali trochu viac poodhaliť náš charakter a typ osobnosti. Pohovor prebiehal ako v slovenskom tak aj v anglickom jazyku, aby si komisia vyskúšala či kandidáti budú vedieť reprezentovať SR aj v zahraničí bez problémov. Po pohovore nám bolo oznámené, že sa nám čoskoro ozvú a oznámia nám výsledky. Spomínam si, že som cestoval ešte v ten večer späť do zahraničia, kde som bol na letnej škole a na druhý deň som dostal telefonát, počas ktorého mi oznámili, že som bol jednohlasne zvolený a nominovaný za mládežníckeho delegáta SR pri OSN na roky 2018/2019 a v tom momente sa začal nezabudnuteľný rok v mojom živote.
Čo bolo tvojou úlohou?
Jednou z hlavných úloh bolo zastupovať slovenskú mládež v OSN. To spočívalo v tom, že som v období septembra a októbra strávil približne tri týždne v New Yorku počas všeobecnej rozpravy 73. Valného zhromaždenia OSN. Konkrétne som pôsobil v 3. výbore – pre sociálne, humanitárne a kultúrne záležitosti. V danom výbore odznel aj môj prejav na témy, ktoré som vnímal ako dôležité a týkajú sa nielen mládeže ale všetkých generácii. Okrem už spomínanej potreby preukázať, že aj OSN myslí boj s jednorazovými plastami a uplatňovanie Agendy 2030 vážne, som taktiež apeloval na potrebu budovania medzigeneračnej dôvery a spolupráce, bez ktorej budeme len ťažko budovať svet, v ktorom sa nikto nebude cítiť zabudnutý. Počas pobytu v New Yorku, som mal taktiež možnosť spoluorganizovať sprievodné podujatia s ďalšími mládežníckymi delegátmi na jednotlivých národných misiách pri OSN. Sprievodné podujatia mali väčšinu formu panelovej diskusie s odborníkmi z inštitúcii pôsobiacich pri OSN a národných expertov na témy, ktoré sme vnímali ako delegáti dôležité. Osobne som sa spolupodieľal na organizácii 3 sprievodných podujatí – s kolegami, mládežníckymi delegátmi z V4 sme spoluorganizovali sprievodné podujatie na tému politík a aktivít s cieľom znížiť nezamestnanosť mladých ľudí v strednej Európe, s kolegami z Nemecka, Rumunska a Bulharska sme uskutočnili podujatie na tému práva na súkromie v digitálnej dobe a s kolegom z Česka som za pomoci a podpory od nášho Stáleho predstaviteľa pri OSN pána veľvyslanca Michala Mlynára a môjho skvelého koordinátora, diplomata Martina Kováčika zorganizoval podujatie na tému zapájania mládeže do dobrovoľných aktivít v Afrike, kde sme mali expertov a zástupcov Africkej únie a afrických krajín. Okrem zastupovania slovenskej mládeže počas 73. Valného zhromaždenia som do New Yorku vycestoval reprezentovať mládež aj na mládežnícke fórum hospodárskeho a sociálneho výboru ECOSOC v apríli tohto roku a následne na Svetovú konferenciu ministrov pre mládež, ktorá sa po 20 rokoch konala v Lisabone.
Jadro môjho delegátstva ale spočívalo v aktivitách na Slovensku. Ako kľúčové som vnímal, že mládežnícky delegát pri OSN by mal slúžiť ako most, respektíve sprostredkovateľ medzi OSN a mládežou na Slovensku. Aby som bol konkrétnejší, mnohí z mladých už možno počuli o OSN ale málokto vie, čo OSN robí a aký môže mať skutočný vplyv. Hlavne vďaka OSN máme od roku 2015 tzv. Agendu 2030 a 17 cieľov udržateľného rozvoja, na ktorých musí pracovať celé svetové spoločenstvo, ak chceme aby sa táto planéta zachovala aj pre ďalšie generácie. Vnímal som, že aj keď sa medzi mladými šírili aktivity zamerané na životné prostredie málokto počul o Agende 2030, ktorá potrebu starať sa o životné prostredie zasadzuje do širšieho kontextu a prepojenosti celého sveta. Mladí ľudia majú často mnohé skvelé nápady ale nie je také jednoduché ich jedinečné myšlienky a iniciatívy dostať do povedomia širšej verejnosti prípadne k politickým predstaviteľom, ktorým tieto nápady môžu chýbať. Práve tam som videl, tiež jednu z hlavných úloh a priestor pre mládežníckeho delegáta. Aby vedel zbierať tieto nápadya následne o nich informoval nielen širšiu verejnosť ale aj konkrétnych aktérov, ktorí by im vedeli pomôcť ich implementovať a tak prispieť aj k napĺňaniu Agendy 2030 o ktorej som sa snažil zvyšovať povedomie.
Čo je Agenda 2030?
Agenda 2030 pre udržateľný rozvoj je unikátny plán rozvoja celej planéty, ku ktorému sa zaviazalo svetové spoločenstvo 193 členských štátov OSN v roku 2015 s cieľom ho naplniť do roku 2030. Ide o tzv. 17 cieľov udržateľného rozvoja a 169 čiastkových cieľov, ktoré sa týkajú ako hospodárskych tak sociálnych aj environmentálnych oblastí. Vedci ale aj politici si uvedomujú dôsledky fungovania nášho spoločenstva a jeho nepriaznivých dopadov nielen na ľudí ale aj samotnú planétu. Jednotlivých 17 cieľov sa zameriava na najdôležitejšie oblasti fungovania našej planéty, v ktorých keď nebudeme dosahovať pokroky, bude to môcť viesť k nespokojností ľudí, nedostatku zdrojov, nepokojom, konfliktom a v neposlednom rade aj k vojnám a prírodným aj humanitárnym katastrofám.
Aby som bol konkrétnejší ide napríklad o cieľ odstrániť hlad, chudobu, zabezpečiť pre každého dostupné a hlavne kvalitné vzdelanie, znižovať nerovnosti medzi jednotlivými obyvateľmi, zabezpečovať vytváranie a poskytovanie dôstojnej práce, pitnej vody, čistých a cenovo dostupných energií, ochranu klímy, života v moriach a oceánoch ale aj na súši ale taktiež o oblasť dosahovania spravodlivosti, demokracie, mieru a dobrého spravovania štátov.
Jedinečnosť tejto Agendy 2030 spočíva v tom, že na nich má pracovať každý štát, bez ohľadu na úroveň jeho sociálneho či ekonomického rozvoja, zároveň ale na ich naplnenie potrebujeme spoluprácu aj zo strany súkromného sektora no predovšetkým každého jednotlivca. Týchto 17 cieľov je často aj vzájomne prepojených niekedy viac inokedy menej očividne. Napríklad bez odstránenia hladu, bude ťažké zabezpečiť zdravý život občanov, bez zabezpečenia zdravého života a životného minima na prežitie (odstránenia chudoby) bude náročné očakávať,že niekto bude môcť dlhodobo bez problémov študovať. Bez kvalitného vzdelania sa ťažko budú riešiť problémy klimatických zmien či neefektívneho vládnutia a len ťažko budeme zabezpečovať a vytvárať fungujúce štáty a vytvárať pracovné pozície,ktoré budú prispievať aj k dôstojnému životu a bez vzájomnej spolupráce (cieľ udržateľného rozvoja– CUR 17) len ťažko vyriešime najväčšie problémy,ktoré nie sú obmedzené štátnymi hranicami, národnosťou či kultúrou. Je potrebné zdôrazniť, že táto agenda sa týka naozaj nielen každého štátu bez ohľadu na úroveň jeho rozvoja no predovšetkým aj každého jednotlivca. Ak sa nezačneme meniť my sami, nemôžeme očakávať, že sa zmení svet.
Venoval si sa najmä téme dezinformácie a spôsob ako sa im brániť. Prečo táto téma?
Osobne mi je najbližšia z tzv. 17 cieľov udržateľného rozvoja, konkrétne oblasť kvalitného vzdelania ( CUR 4). Bez neho bude nemožné nájsť riešenia problémov, na ktoré už len samotné štáty nestačia.
V dnešnej dobe sme viac ako kedykoľvek predtým vystavení takmer nekonečnému množstvu informácii. Problém je v tom, že sú často neoverené, nepravdivé a práve tieto sú niekedy úmyselne a cielene, inokedy neúmyselne šírené a je ich občas ťažko od pravdivých správ odlíšiť. Tieto nepodložené a zavádzajúce informácie sú šírene rôznymi záujmovými skupinami ale veľakrát aj bežnými ľuďmi neuvedomujúcich si ich nepravdivosť, často z dôvodu lepšej sofistikovanosti a dobre premysleným techník, ktoré sa v nich aplikujú. Kvôli prehliadnutiu malých ale dôležitých detailov, ľudia ľahko uveria správam, ktoré čítajú a môžu byť ovplyvnení v ich spoločensko-politických názoroch, ktoré nemusia vôbec reflektovať realitu a fakty. To následne zapríčiňuje väčšiu polarizáciu debaty a delenie ľudí na „my a oni“, často bez možnosti nájsť racionálny prienik potrebný pre riešenie problémov, ktorým dnešná spoločnosť čelí. Taktiež to vyvoláva apatiu medzi občanmi k politickej angažovanosti, keďže sa cítia nielen stratení v množstve správ ale aj bezmocní niečo robiť. Keďže je téma tzv. mediálnej gramotnosti ešte len v počiatkoch v rámci SR stanovil som si ako prioritu na nej zapracovať počas môjho mandátu, keďže som sa jej venoval už nejakú dobu aj pred tým v rámci organizácie Zvol si info.
Vnímam, že je zbytočné hovoriť ľuďom o medzinárodných organizáciách a ich fungovaní a prínose pre nás, ak majú ľudia tendenciu veriť viac konšpiráciám a tomu, že jednotlivec nemá možnosť nič zmeniť a ovplyvniť. To isté platí aj napríklad pre tému klimatických zmien. Ak niekto neverí, že klimatické zmeny prebiehajú na základe nepodložených informácii alebo len názorov, bude ťažké ho presvedčiť o potrebe zmeny správania a uskromnenia sa. To je jeden z hlavných dôvodov prečo som workshopy a prednášky na Slovensku o OSN a Agende 2030 stále prepájal aj s prednáškou o mediálnej gramotnosti, fakenews, hoaxoch a spôsoboch ako sa im brániť. Bez toho aby sme sa vedeli zorientovať v tzv. „informačnej džungli“, v ktorej sa nachádzame a nepodľahli sme hneď emóciám, ktoré v nás chce niekto z nej vyvolať bude ťažké viesť slušný rozhovor založený na argumentoch s niekým s kým nesúhlasíme, viesť mladých k udržateľnosti, no v neposlednom rade taktiež budovať mosty, napomáhať spolupráci a budovaniu našej krajiny napriek názorovým rozdielom.
Počas štúdia si navštívil univerzitu v Bologni. Pocítil si veľké rozdiely oproti našim školám?
Táto otázka sa mi bude len ťažko zodpovedať, keďže som svojím spôsobom na „našich“ školách ak sa tým myslia slovenské vysoké školy neštudoval. Skôr zhodnotím čo som vnímal počas svojho štúdia v zahraničí a nech si už každý čitateľ urobí obraz či to zažíval alebo počul o tom, či to takto prebieha aj na našich školách, keďže osobne to zhodnotiť neviem.
V prvom rade, chcem povedať, že som študoval humanitné odbory. To samo osebe mení nielen obsah ale aj štýl a formu učenia. Namiesto množstva prednášok, som mal niekoľko seminárov do týždňa, na ktoré som sa pripravoval štúdiom veľkého množstva literatúry v knižnici a ktoré sa následne v triede rozoberalo počas diskusií v menších alebo väčších skupinách v závislosti od predmetu. Dôraz bol kladený na domáce samoštúdium a analýzu myšlienok ako aj formuláciu argumentov do tzv. „positionpapers“ ktoré sme následne hodnotili počas seminárov založených na debatách medzi študentmi a profesormi. V zahraničí som častejšie ako u nás videl to, že medzi študentmi magisterských študijných programov boli často aj ľudia s viacročnou praxou, ktorí sa vrátili do školy aby si doplnili alebo rozšírili vedomosti v istej oblasti. Bolo to veľkým obohatením seminárov, keďže to nebol len profesor, kto prinášal nové poznatky ale často samotní študenti zo svojej dlhoročnej praxe vnášali nové pohľady a informácie, a profesor bol skôr facilitátorom obohacujúcich diskusií a dialógov ako ten, kto by rečnil a mal sám monológ na 90 alebo viac minút. Z môjho uhla pohľadu a aj z rozhovorov s kolegami, ktorí študovali na rôznych svetových univerzitách by som ale rozhodne každému odporučil vycestovať na študijný pobyt, keďže sú informácie, ktoré sa z kníh človek len ťažko naučí a kultúry, ktorým nepochopí, kým neopustí systémy a miesta v ktorých sa bežne nachádza. Nielen, že si študent rozšíri obzory, a vytvorí si priateľstvá v zahraničí možno aj na celý život ale často si uvedomí kto je on sám, čo ho robí Slovákom, Európanom, no predovšetkým človekom.
Aké máš plány do budúcna?
Po niekoľkých rokoch štúdia a stáží v zahraničí, by som chcel stráviť nejaký čas na Slovensku, venovať sa ďalej projektom v oblasti mládeže a vzdelávania ale aj firemnej udržateľnosti. Prispieť skúsenosťami a poznatkami k tomu, aby sme nemuseli toľko cestovať do zahraničia, keď sa chceme mať lepšie ale aby aj tu na Slovensku vedeli ľudia viesť a žiť dôstojný, spokojný a plnohodnotný život. Momentálne pripravujeme so snúbenicou vstúpiť spoločne do manželstva a okrem toho tiež uvažujem nad doktorátom. Plány je dôležité mať a mám ich veľa. Ako sa ale hovorí, človek mieni a Pán Boh mení. Tak sa nechajme prekvapiť čo prinesie zajtrajšok.