Nina Skalíková sa rozhodla vykročiť z komfortnej zóny. Vydala sa na cestu do Santiago de Compostela, kde prešla časť púte. Nakoľko ju nebavilo chodiť z bodu A do bodu B, tak si požičala bicykel a spoznala zákutia Španielska. Po návrate domov si kúpila letenku do Kambodže, kde pracovala, ako dobrovoľníčka. Následne išla do Indii a v súčasnosti navštevuje slovenské a rumunské rómske osady. O svojich cestách nám porozpráva v rozhovore.
Kedy si sa rozhodla skúsiť život v inej krajine?
Keď sa z môjho života doma začal stávať stereotyp.
V ktorých krajinách si žila?
Nikdy som nežila v zahraničí, ale v Kambodži som strávila mesiac, na Srí Lanke tiež, a v Indii dva mesiace.
Čo ťa motivovalo k dobrovoľníctvu v Kambodži?
Odmalička to bol môj sen, o ktorom som si ale nikdy nemyslela, že sa raz splní. A tiež som sa chcela stať silnejšou po mnohých stránkach. Mala som pocit, že vykročenie z komfortnej zóny mi v tom pomôže. A stalo sa.
Ako vyzeral tvoj bežný deň počas pobytu v Kambodži?
Vyšla som z môjho bungalovu a pozdravila mačiatka, ktoré spali každú noc pred mojimi dverami. Po spoločných raňajkách sme s ostatnými dobrovoľníkmi išli na stavenisko, a každý sa chopil svojej úlohy. My dievčatá sme robili jednoduchšiu prácu - maľovali bungalovy a občas vykopali nejakú jamu na stĺpy, alebo poupratovali ostrov. Večer, po šichte, sme si dali pivo, hrali biliard, spievali si pri vatre, a o polnoci plávali so svetielkujúcim planktónom.
Čo ťa najviac zaujalo na ich živote, kultúre?
Ich úsmev, priateľskosť, ľudskosť, dobrá nálada. Kambodžania sú zatiaľ ten najmilší národ, aký som spoznala.
Následne tvoja cesta viedla do Indie prečo?
Vo Vietname som spoznala partiu Indov, s ktorou som strávila nejaký čas, a pozvali ma. Povedala som si, že ak mám niekedy navštíviť Indiu, teraz je ten správny čas, keďže som tam mala nových priateľov. Tak som išla.
Počula si mnoho príbehov, ktorý ťa najviac poznačil?
Príbehy som skôr zažívala, ako počúvala. Každá nová skúsenosť ma niečo užitočné naučila. Ale ak mám vybrať len jednu vec, tak som rada za to, že som začala mať rada moje telo.
Robila si projekt v ktorom si porovnávala život Rómov so životom Indov. Na čo si prišla?
Sú si veľmi podobní. Žijú prítomnosťou a rodina je pre nich všetko. Obe národnosti milujú pestré farby a maľujú si nimi domy. Teraz som sa vrátila z osád v Rumunsku a tam je to presne tak isto. Vraj si tými farbami chcú spestriť život. Niektorí si dokonca farbu na dome menia každý mesiac.
Prečo si sa rozhodla navštevovať rómske osady?
Na cestách po Azií som v sebe objavila túžbu po spoznávaní nových ľudí, iných kultúr a ich pohľadov na život. Hneď po návrate som fotila rómske deti v tábore, ktorý organizuje Celeste Buckingham. Zanechali niečo v mojom srdci, a túžila som ich spoznať viac. Veľmi ma na nich zaujíma napríklad fakt, že žijú v celej Európe, a chcela by som vedieť, či sú všade rovnakí, a ak nie, tak v čom sa odlišujú.
Ďalšou vecou, pre ktorú to robím je, že som nešťastná z rastúcej nenávisti v mojej milovanej krajine. A túto skutočnosť nemôžem zmeniť bez toho, aby som najprv pochopila, akí vlastne rómovia sú a ako žijú, a potom budem musieť následne pochopiť aj druhú stranu. Najprv som proti nenávisti bojovala zosmiešňovaním extrémistov, ale už viem, že tadiaľ cesta nevedie, ak chcem našu situáciu aspoň trochu zlepšiť.
Rumunské a slovenské rómske osady sú v niečom rozdielne?
Tie, v ktorých som bola, neboli ničím odlišné. Ľudia mali problém nájsť odlišnosti na mojich fotkách z indických slumov a slovenských osád, pri Rumunoch by to sťažka trafili.
Ako na tvoje rozhodnutie navštevovať Rómske osady reagovala rodina?
Mama sa veľmi bála, niektorí priatelia tiež. Ale iní boli zas nadšení, a podporili ma, dokonca som našla aj zopár sponzorov na moju výpravu, za čo im ďakujem.
Čo by si povedala človeku, ktorý má voči Rómom predsudky? Myslí si, že každý Róm poberá dávky a nechce pracovať.
Povedala by som mu, že by mohol skúsiť vo svojom živote objaviť vášeň. Potom by automaticky venoval svoj čas a energiu na to, čo miluje a bolo by mu jedno, kto z čoho žije. Táto debata je na dlhšie, ale mne osobne je jedno, či niekto pracuje alebo nie, či poberá dávky, alebo nie, keď to prirovnáme s tým, ako sa v našej krajine, na tých najvyšších miestach, dejú veci, ktoré ďaleko viac zasahujú do nášho života.
Čo ťa naučilo cestovanie?
Cestovanie ma naučilo neplytvať peniazmi, nekupovať si oblečenie a hmotné veci, ktoré nepotrebujem. Stala som sa vegetariánkou a začala som sa viac zaujímať o ekológiu. A nakoniec, vážim si samú seba viac.
Okrem dobrovoľníctva sa venuješ aj fotografovaniu a natáčaniu videí na youtube. Čo ťa k tomu priviedlo?
Nemôžem sa považovať za dobrovoľníčku, robila som to len chvíľu. Ale určite nie naposledy. Fotením sa živím už 10 rokov a videá tohto typu som začala robiť len nedávno. Vždy som k tomu mala blízko, a keď som videla, že sa to ľuďom páči, tak mi to dodalo ešte väčšiu chuť v tom pokračovať.
Aké máš plány do budúcna?
Väčšinu času som doma v Modre, ale stále niečo plánujem. Najbližšia cesta ma čaká v zime, znovu do Indie, ak teda nepríde niečo predtým.
Ďakujeme za rozvor a prajeme veľa šťastia pri práci.