Matúš Basanda strávil 3 mesiace v Afrike, kde pracoval ako dobrovoľník. Pracoval s drogovo závislými chlapcami v Mwangaza Rehabilitation Centre. O svoje skúsenosti a vedomosti sa s nami podelil v rozhovore.
Prečo si sa rozhodol ísť robiť dobrovoľníka práve do Afriky?
Nebol som rozhodnutý ísť práve do Afriky. Táto možnosť si v podstate našla mňa, keď na našu fakultu zavítali ľudia z dobrej noviny, aby nám porozprávali o svojich aktivitách v Afrike. Mne sa ich aktivity zapáčili a bolo mi hneď jasné, že sa chcem na niektorom z ich projektov zúčastniť, tak som podal prihlášku a mal som to šťastie, že mi napokon ponúkli zúčastniť sa na projekte v Keni.
Ako dlho a kde presne si pracoval?
Strávil som 3 mesiace na projekte v Keni, neďaleko hlavného mesta Nairobi, v oblasti zvanej Katani. Pracoval som v Mwangaza Rehabilitation Centre (MRC), ktoré pracuje s mladými chlapcami s drogovou závislosťou. Chalani pochádzali zo slumov, niektorí žili priamo na ulici. MRC poskytuje týmto chalanom všetko, čo potrebujú na to, aby nabehli do slušného a dôstojného života, vrátane možnosti vzdelávať sa, čo nie je taká samozrejmosť, ako u nás.
Čo bolo tvojou úlohou?
Mojou hlavnou aktivitou sa stala výučba hudby a hry na gitaru. Mal som tam aj parťáka Romana, ktorý vyučoval informatiku. Nebola to však zďaleka naša jediná aktivita. V podstate sme tam boli niečo ako animátori a ja rád ľuďom hovorím, že sme tam „blbli“ na milión spôsobov, pretože fantázii sa medze naozaj nekládli :) Okrem hudby a spevu sme teda aj veľa tancovali, hrali futbal, venovali sa akrobacii, hrali rôzne spoločenské hry, učili sa kresliť..naozaj to bolo rôznorodé, ale hlavnou podstatou bolo vyplniť chalanom čas, aby sa im lepšie zdolávali chvíle, ktorými si prechádzali.
V priemere v akom veku boli drogovo závislí chlapci s ktorými si pracoval?
Chalani boli vo veku 12 až 18 rokov.
Ako prebiehal ich pobyt v centre?
Chalani sa dostávali prv do kontaktu so sociálnymi pracovníkmi, ktorí im ponúkli možnosť prísť do centra. Ak súhlasili, vzali ich k nám, kde sme im postupne predstavili, ako centrum funguje, pravidlá a povinnosti atď. Chalani následne mali program na každý deň - každé ráno v rámci detoxu mávali rozcvičku už o 6 ráno. Nasledovalo upratovanie areálu a následne raňajky, po ktorých im začínala škola, ktorú mali doobeda, potom strávili hodinu na záhrade. Poobede prišiel rad na voľnočasové aktivity, ktoré si každý mohol zvoliť podľa obľuby a to bol čas, kedy sme ja s parťákom realizovali naše aktivity. Celkový rehabilitačný proces trval 6 mesiacov. Po 6 mesiacoch mali chalani skúšky z predmetov, ktoré sa učili a po ich absolvovaní získali certifikát o základnom vzdelaní. Potom chalani odchádzajú, naďalej sú však podporovaní centrom a môžu si vybrať, akým smerom sa chcú uberať ďalej, teda jedná sa väčšinou o ďalšie štúdium, nakoľko sú to ešte tínedžeri.
Na akých drogách boli najčastejšie závislí?
Najčastejšie sa jednalo o rôzne chemikálie - nejaké riedidla, lepidlá a podobne.
V Afrike ľudia žijú úplne rozdielnym životom.
Čo ťa najviac prekvapilo?
Srdečnosť – ako veľa dokážu dať napriek tomu, ako málo toho majú. Ako sú to duševne bohatí ľudia a vnútorne vyrovnaní napriek tomu, že často krát žijú na hranici biedy. A taktiež to, ako sú schopní narvať 15 ľudí aj s nákupmi do 9 miestnej dodávky.
Začiatky sú všade ťažké, aké boli tie tvoje v Afrike?
Nepripadali mi nejako obzvlášť ťažké. Je to však individuálne. Ja osobne som sa od začiatku cítil v Keni veľmi dobre.
Ako teba a ostatných dobrovoľníkov vnímajú domáci?
Z mojej skúsenosti vnímajú dobrovoľníkov veľmi pozitívne, ba niekedy som mal pocit, že mi dávajú viac úcty, než si zaslúžim.
Zmenila Afrika tvoj postoj k životu?
Jednoznačne áno! Ani sa to nedá slovami opísať, ako Afrika zmenila môj pohľad na svet, na ľudí, na život celkovo a na to, čo je v živote skutočne dôležité. Pravdu povediac som po návrate mal pocit, že sa do Európy vrátil iný Matúš, než Matúš, ktorý z nej pred tromi mesiacmi odišiel.
Prečo si myslíš, že je dobrovoľníctvo dôležité?
Dobrovoľníctvo otvára oči, myseľ i dušu. Nie je to zďaleka len o tom, že pomáhaš niekomu inému, ale rozvíjaš i seba, získavaš úžasné zážitky a skúsenosti, spoznávaš úžasných ľudí, skrátka dávaš a dostávaš v tej najkrajšej forme, z ktorej má prospech každý. Pre mňa sa dobrovoľníctvo stalo neodlúčiteľnou súčasťou života, bez ktorého si už neviem predstaviť fungovať a v dobrovoľníctve hodlám pokračovať aj naďalej. Je to prosto návykové - keď raz začneš, ťažko sa prestáva.
Žije v Keni veľa Slovákov?
Ťažko povedať. Nikdy som sa ku konkrétnemu číslu nedostal. V Keni som však niekoľkých stretol. Medzi nich patrila aj pani, ktorá tam žije už takmer 50 rokov. Okrem nej som tam taktiež stretol pani Irenu, ktorá sa rozhodla ísť ako dobrovoľníčka do Keni potom, čo nastúpila do dôchodkového veku a pôsobí tam už štvrtý rok. Veľmi inšpiratívne stretnutie a dôkaz, že dobrovoľníctvo nemá hranice..teda, minimálne vekové.
Čím by si motivoval mladých ľudí, aby sa stali dobrovoľníkmi v Afrike?
V prvom rade by som povedal, že je jedno, či to je v Afrike alebo inde vo svete, pretože svet potrebuje dobrovoľníkov všade. Pokiaľ uvažujete o dobrovoľníctve, zo svojich skúseností vám odporúčam všetkými desiatimi okúsiť tento zážitok. Neoľutujete!
Pre ľudí, ktorí zvažujú dobrovoľníctvo v Afrike – bude to nezabudnuteľná jazda, na ktorú budete spomínať do konca života. Ľudia často krát majú o Afrike nepekné predsudky, ktoré ich následne zvyknú od dobrovoľníctva odrádzať. Žiaľ, výsledok správ, ktoré sa k nám dostávajú cez tradičné médiá. Akonáhle však prídete tam a okúsite láskavosť miestnych ľudí a pestrofarebnosť kultúry i prostredia, spoznáte nádhernú atmosféru Afrického kontinentu, možno sa vám ani nebude chcieť vracať späť.. rovnako, ako mne.
Venoval si sa dobrovoľníctvu aj v inej krajine ako Afrika?
Pred mesiacom som sa vrátil zo Škótska, kde som sa pomáhal starať o mladých dospelých s psychickými poruchami v Camphillskej komunite, kde sme pracovali na rôznych aktivitách a workshopoch. Taktiež neopakovateľný zážitok.
Máš nejaký bizarný zážitok?
Tých by bolo neúrekom, až je ťažko vyberať :D .. Bláznivé jazdy na motorke po rozbitých poľných cestách. Motorkári jazdiaci priamo po husto zaľudnenom chodníku. Deti, ktoré vidia belocha prvýkrát v živote. Pouliční predajcovia predávajúci veci od výmyslu sveta... Občas sa predajcovia objavili aj na cestách, počas zápchy a taktiež predávali rôznorodé veci, ako jedlo, vodu, časopisy, hračky, stolné lampy, obraz prezidenta, zrkadlo, no prosto doslova čokoľvek.. Aby vás svojimi produktami zaujali, boli schopný rôznych manévrov a občas zašli aj do autobusu, kde svoje produkty prv prezentovali a ospevovali až do nebies. Raz takto v zápche v autobuse sa v buse vynoril typek, ktorý predával strúhadlo na zeleninu. Chlap bol na prezentáciu vskutku pripravený veľmi precízne a po chvíľke vytiahol mrkvu a kapustu a začal ju tam strúhať uprostred chodby, aby nám dokázal, aké kreácie jeho strúhadlo dokáže. Škoda, že som si jedno na pamiatku nekúpil. Podobné drobnosti a bizarnosti zažívaš na každom rohu a zaručujú, že je na čo spomínať.
Aké máš plány do budúcna?
Momentálne som v poslednom ročníku na magisterskom štúdiu, takže by som chcel dokončiť školu. Nuž a po škole sa plánujem vrátiť späť do Afriky, kde sa opäť hodlám angažovať v sociálnej sfére, tentokrát však na neurčito.
Ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa šťastia pri ďalších cestách!