Ak si myslíte, že za deň sa toho nedá veľa stihnúť, tak sa mýlite. Dôkazom je aj Mária Lauková, ktorá pracuje ako učiteľka vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banská Bystrica. Pracuje na onkologickom oddelení a vo svojom voľnom čase robí vedúcu na táboroch a organizuje mnohé podujatia pre deti a mladistvých s viacnásobným postihnutím.
Ako to všetko stíhaš?
Milujem deti, svoju prácu, preto si dokážem nájsť čas na všetko a samozrejme aj na rodinu. Keď treba, pracujem aj v noci, vtedy píšem oznámenia, pozvánky, plány a všetko, čo sa dá spraviť pri počítači.
Ako prebieha vzdelávanie na detskej onkológii?
V našej škole nezvoní. Deti sa učia v pyžamkách, vo svojich izbičkách na postieľkach, teda individuálne. Ale učia sa všetko, ako ich zdraví rovesníci. Aj vysvedčenie dostávajú. Robíme pre ne všetko, aby sa po dlhej liečbe mohli vrátiť medzi svojich kamarátov, do svojej triedy. Sú to statočné deti, ktorým sa chce učiť viac ako zdravým deťom. Škola je pre ne nádejou, že sa uzdravia a vrátia do bežného života. Okrem vyučovania však organizujeme veľa iných aktivít, aby sme vyplnili dlhý čas za múrmi nemocnice. Mávame tvorivé dielne, divadelné predstavenia, klaunov, stretnutia s úspešnými športovcami, olympionikmi, s hercami, koncerty známych spevákov, tanečníkov...
Máš vyštudovanú špeciálnu pedagogiku?
Mám vyštudované dve vysoké školy. Pedagogické vzdelanie, predmety slovenský jazyk a hudobná výchova na UMB v Banskej Bystrici. A k tomu ešte špeciálnu pedagogiku na UK v Bratislave.
Ako si sa dostala k práci v PONSE a čo v PONSE robíš?
K PONSu ma priviedol pred 12 rokmi vtedajší riaditeľ nemocnice a ocko našej Katušky, MUDr. Ján Nosko, teraz primátor BB. Navždy mu budem za to vďačná. PONSáčikovia mi dávajú silu, učia nás všetkých úprimnosti, vďačnosti, radosti z bežných vecí. PONS je dar. Som koordinátorka aktivít PONSu, mám na starosti asistentov- dobrovoľníkov, štyri turnusy letného tábora, organizáciu všetkých športových aj kultúrnych podujatí počas roka. Inak- PONS znamená Pomoc Osobám Neschopným Samostatnosti, alebo po latinsky je to MOST, most medzi zdravými a zdravotne postihnutými.
Stretávaš sa aj s dobrovoľníkmi, prečo si myslíš, že dobrovoľníctvo je dôležité v živote človeka?
Dobrovoľníctvo má obrovský zmysel v živote. Obohacuje obe strany. Ukazuje cestu, učí pokore, ochote pomáhať, schopnosti byť oporou a kamarátom tým, ktorí to najviac potrebujú. Vďaka dobrovoľníkom v PONSe dokážeme prekonať všetky prekážky a dopriať zdravotne postihnutým deťom všetko, čo bežne zažívajú zdraví ľudia: vyviezť sa lanovkou na vrchol, absolvovať prehliadku jaskyne plnej schodov, hrať bowling, strielať z luku, plaviť sa na lodi, skákať na trampolíne, tvoriť umelecké predmety, šantiť vo vode...toto by sa nič nedalo bez úžasnej pomoci našich skvelých dobrovoľníkov.
Je dobrovoľníctvo pre každého?
Pôvodne som si myslela, že áno. Rokmi práce s dobrovoľníkmi však zisťujem, že nie. Nie každý nájde v sebe prirodzenú silu pomáhať bez odmeny...
Máš v sebe neskutočne veľa energie kde ju berieš?
Nerozmýšľam o tom. Všetko, čo robím, robím vždy naplno, s radosťou, s nadšením, s úsmevom. Milujem deti. Deti sú mojím zmyslom života. A pre deti mám vždy dostatok energie. Obklopujem sa mladými ľuďmi a toto všetko nachádzam aj v PONSe. Energiu mi teda dávajú ľudia. Ale energiu vždy načerpám aj v prírode, na prechádzkach po lese, na turistike v Tatrách, alebo tiež rada plávam.
Dokonca stíhaš aj cestovať do zahraničia, ktorá krajina sa Ti najviac páči?
Mojou cieľovou krajinou je už pár rokov Írsko. Dlho tam žije moja dcéra, má už svoju rodinku. Keďže chcem, aby moja trojročná vnučka čo najviac počúvala slovenčinu a poznala svoju babinu, lietam za ňou pravidelne každé tri mesiace. V súčasnosti je teda Írsko pre mňa tou najkrajšou krajinou. Milujem more a každodenné prechádzky pri ňom, alebo hry v piesku so Zoinkou. Obdivujem nádhernú írsku prírodu a bohatú zeleň. Pomaly sa tam cítim už ako doma.