Nezisková organizácia Depaul Slovensko pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi a kvôli svojim problémom skončili na ulici. Ich práca začala v našom hlavnom meste už v roku 2006. V súčasnosti majú 6 rôznych zariadení, kde denne pomáhajú viac než 360 ľuďom v núdzi. Pod palcom majú nocľahárne, útulky aj najväčšiu nízkoprahovú nocľaháreň v strednej Európe. Sú súčasťou medzinárodnej skupiny Depaul International, ktorá má pobočky nielen na Slovensku, ale aj v Anglicku, Írsku, USA, Ukrajine a Francúzsku. Ich prácu nám priblíži Kristína Kopačová, ktorá sa už 13 rokov venuje práci s ľuďmi bez domova.
Depaul dobrovoľníci (zdroj: osobný archív Kristíny Kopačovej)
Kristína študovala na strednej obchodnej škole, kde si uvedomila, že business nie je jej šálka kávy. Rozhodla sa svoj život zasvätiť sociálnej práci: “Sociálnu prácu som začala študovať až v čase, keď som sa stretla s ľuďmi bez domova. Až vtedy som si uvedomila, že táto práca je oblasť, pre ktorú som sa narodila.” Už počas strednej školy sa Kristína začala venovať pomoci druhým. “Myslím, že za tento pohľad ďakujem svojej mame, ktorá mala vždy otvorené srdce pre druhých. Najradšej som sa venovala deťom alebo cestou zo školy som sa s mojim bratom starala o babičku, ktorá žila sama a mala ťažkosti s chodením. Nosili sme jej nákup, ukladali drevo na zimu a podobne.”
Stála som uprostred tej veľkej haly a videla ľudské osudy, ľudia bez domova prichádzali uzimení, vyčerpaní, hladní… Ale najhoršie bolo to prázdno, opustenosť, samota v ich tvárach.
Do neziskovej organizácii Depaul sa dostala pred 13 rokmi cez svojho kamaráta, ktorý ju zobral do nocľahárne po ceste z výletu. Na druhý deň jej zazvonil telefón s ponukou práce, a tak sa rozhodla povedať svoje áno. “Na ten deň nikdy nezabudnem. Bol december, vonku mrzlo. V tom čase ešte fungovala iba stará časť budovy nocľahárne. Stála som uprostred tej veľkej haly a videla ľudské osudy, ľudia bez domova prichádzali uzimení, vyčerpaní, hladní… Ale najhoršie bolo to prázdno, opustenosť, samota v ich tvárach. V tú noc som nemohla spať, stále som videla týchto ľudí pred sebou a vedela som, že sa na to miesto musím vrátiť.“
Depaul noclaháreň (zdroj: osobný archív Kristíny Kopačovej)
Kristína momentálne pracuje na pozícii koordinátorky dobrovoľníkov, tiež sa venuje materiálnym zbierkam, prepája spoluprácu s firmami, školami či farnosťami. Nevyhne sa ani upratovaniu priestorov alebo vareniu polievky pre 200 ľudí. “Zdá sa, že sú to jednoduché aktivity, ale vďaka týmto aktivitám prepájame ľudí bez domova s dobrovoľníkmi. Keď prichádzajú variť mladí ľudia polievku a osobne ju vydávajú našim klientom na večeru, veľmi silne vnímam, ako sú ľudia bez domova prekvapení. Častokrát sa pýtajú: “Prečo títo mladí prišli pre nás uvariť jedlo?” Pocit prijatia je niečo, čo ľudia bez domova poznajú len vo veľmi malej miere, prípadne vôbec. Je pre nich náročné uveriť tomu, že niekomu, a obzvlášť mladým ľuďom, môže na nich záležať.”
Nedokážeme určiť presný počet ľudí žijúcich na ulici, keďže nemáme žiadne štatistiky o týchto ľuďoch. V roku 2011 štatistický úrad uskutočnil sčítanie obyvateľstva, pri ktorom zistil, že máme až 23 483 ľudí bez domova, pričom sa nezameriaval na ľudí prespávajúcich na ulici. Jedná sa teda iba o odhad, respektíve minimálny počet ľudí bez domova. Informácie uverejnil pre Glob.sk riaditeľ komunikačného oddelenia ministerstva sociálnych vecí a rodiny Michal Stuška.
Depaul dobrovoľníci (zdroj: osobný archív Kristíny Kopačovej)
“Smutné je, že spoločnosť si pod človekom bez domova predstavuje skupinku ľudí na lavičkách v meste, ktorí popíjajú a robia hluk. V Bratislave sa odhaduje 4500 - 5000 ľudí bez domova. Ak si predstavíme, že človek bez domova je ten, ktorý sedí na lavičke a pije, toto číslo nesedí. Počet ľudí bez domova, ktorí sú tzv. zjavní, je minimálny. Väčšinu ľudí bez domova na prvý pohľad ani nie je možné rozlíšiť. Starajú sa o to, aby boli čistí, snažia sa chodiť na brigády, aby mali aspoň zopár eur na prežitie. Problémom je začarovaný kruh závislostí, exekúcii, rozbitých rodinných vzťahov. Mnoho mladých ľudí ku nám prichádza z detských domovov, jednoducho dovŕšia vek dospelosti a musia opustiť dočasný domov. Lenže títo mladí ľudia nevedia žiť, a tak končia u nás,” hovorí Kristína.
Kristína vidí budúcnosť v sociálnom nájomnom bývaní, ktoré je bežnou praxou v zahraničí. Tento spôsob pomoci je na Slovensku iba v zárodku a bude to chvíľu trvať, kým sa situácia zlepší. “Nemám prehľad o tom, aký stav je v iných mestách Slovenska, ale ako organizácii sa nám zatiaľ nepodarilo od mesta Bratislava získať ani jeden sociálny nájomný byt, do ktorého by sme posunuli človeka. V zahraničí je tento model už viac-menej samozrejmosťou a má vynikajúce výsledky.”
Starší pán Štefan, ktorý mal náročný deň a nič nevyžobral, dostal iba jednu horalku. On tú horalku odložil mne, aby mi ju mohol večer dať.
Kristína si zaslúži obdiv za prácu, ktorú so svojimi kolegami vykonáva. Ona však hovorí, že nie je na strane darujúceho, ale na strane prijímateľa. Ľudia bez domova ju učia pokore, trpezlivosti, obetavosti: “Napríklad starší pán Štefan, ktorý mal náročný deň a nič nevyžobral, dostal iba jednu horalku. On tú horalku odložil mne, aby mi ju mohol večer dať. Keď mi ju podával, videla som v jeho vyhľadovanej a vyčerpanej tvári toľko dobra a vďačnosti... Ten pán naozaj celý deň nejedol, vyzeral, že o chvíľu omdlie. Pýtam sa seba samej, podelila by som sa aj ja?”
Kristína, ďakujeme za rozhovor a držíme ti palce pri tvojej práci!
Zdroje: