Soňa Antošová je druhá z účastníkov DofE, ktorých vám predstavíme. 16 ročná Soňa pochádza z Košíc kde aj študuje, aktuálne skončila 5. ročník na osemročnom gymnáziu Trebišovskej 12.
Prečo si sa rozhodla začať s DofE?
Ja by som veľmi rada verila, že som takou tou spontánnou osobnosťou, ktorá sa v rovnaký deň rozhodne i koná a končí to úžasnými dobrodružstvami a rozhodnutiami, o ktorých sa dá básniť, no realite môžem pripísať len to, že nad vecami nikdy nepremýšľam dôsledne a dopredu a často vravím "jasné, pohoda" aj na veci, ktoré nie sú ani jasné, ani ľahké. Dofe bol príkladom kombinácie oboch, keď mi kamarátka o jej vlastnom prihlásení vravela a po mnohých mojich otázkach a serióznom záujme sme nejako tak skonštatovali, že by som sa na to mohla dať. V ten istý deň som poslala prihlášku, bez akejkoľvek druhotnej sebareflexie. Nakoniec to vyšlo.
Ktorú úroveň si robíš a aké máš ciele?
Som na bronzovej úrovni, s najväčším cieľom dopísať poviedku v optimálnom rozsahu 60 strán a pokúsiť sa o jej publikáciu, verejné čítanie alebo akúkoľvek formu medializácie. V rámci športu ide o zabehnutie 30 km a tak isto sa starám o knihy v útulňach rôzne po Košiciach.
Čo je pre teba na DofE najväčšia výzva?
Pri zachytení sa o moju prvú odpoveď mám logicky najväčší problém s vlastnou organizáciou a konzistenciou mojich aktivít. Aj napriek tomu, že ľúbim mať všetko pekne zhrnuté, spísané a po poradí, je dosť možné, že sa mi to tak páči len na papieri a moja nátura mi prakticky zabraňuje sa podľa toho riadiť. Často zabúdam, v ktoré dni sa mám čomu venovať a je potom pre mňa náročné všetko zvládať v jednom týždni bez zásahov do víkendov, naťahovania týždňov alebo robenia vecí viackrát v jednom.
Čo ťa motivuje pokračovať?
Vzhľadom ku slobode, ktorú na Dofe účastníci majú, je motivácia niečo, čo podľa mňa prichádza samo s plnením úloh. Vždy robíte len veci, ktoré si sami vyberiete a logicky tak nedochádza k tomu, že by ste sa mali venovať niečomu, čo nemáte radi alebo čo vám prináša útrapy. Ja som mala vždy problémy s písaním a motiváciou, lebo ak sa snaží byť v niečom človek dobrý, často dochádza k tomu, že sa porovnáva, necíti sa byť dostatočne kreatívny a sám sa k sebe správa najkritickejšie zo všetkých. Nedokázala som nikdy nič dopísať alebo byť hrdá na svoje výtvory, lebo som ich porovnávala s ruskou klasikou, Sallingerom a pod. Keď však mám svoj cieľ, zastrešenie a rutinu, cítim sa o dosť lepšie a motivácia prichádza sama.
Chceš pokračovať aj na ďalšie úrovne?
Tvrdila by som hlúposti, ak by som nadšene písala o ďalších úrovniach a ambíciach, keď som s bronzovou prakticky len na začiatku a ani jej úspešnosť nie je istá, preto skutočne neviem. Najideálnejšie by pre mňa asi len bolo pokračovať so všetkými z aktivít aj po skončení DofE. To by pre mňa znamenalo, že to malo skutočne význam a splnilo ho.
Odporučila by si DofE aj ostatným a ak áno, tak prečo?
DofE by som určite odporučila komukoľvek, kto sa rád po mimo školy alebo práci v nejakej z daných oblastí prezentuje, ale nevie ako sa má rozvinúť a dať svojim činnostiam vyšší zmysel. Človek by si povedal, že chodiť behať alebo písať môže aj doma len tak, no vždy ide o niečo iné, keď na vás niekto (ak máte šťastie, tak ten niekto je Tibor Lachkovič) dohliada a pomáha vám, rovnako ako ide o ten vyšší zmysel, ktorý potom nadobudne expedícia ako aj ocenenie. Mimo toho sa veľa naučíte, aj o sebe, o druhých a svete okolo vás. Tri hodiny týždenne vás môžu šialene posunúť vpred.
Aké rady by si dala ostatným, ktorí nad DofE ešte len premýšľajú?
Nech si to premyslia viac ako ja. Alebo nech nepremýšľajú vôbec a rovno do toho idú! Chce to veľa entuziazmu, trpezlivosti a sebapochopenia, no každá skúsenosť stojí za to a keď už nad tým človek začne premýšľať, mrzelo by ho viac, ak by to nespravil ako opak. Ak sa príliš bojíte, vždy je tu tá možnosť venovať tri hodiny športu, kreativite a dobrovoľníctvu tak či tak a ak zistíte že vás to nadchlo, DofE je super zastrešovákom aktivít. Hlavne veľa odvahy.